Preukaz alebo pas?

rojo_y_soloFotografia: Silvia Corbelle

Všetci susedia ho volali nezvyčajnou prezývkou, ktorú zdedil po starom otcovi. Vertikálny z ideologického hľadiska, vždy bolo všetkým jasné, že je to “muž príčiny.” Stretnutie za stretnutím, správa za správou, sťažnosť za sťažnosťou, máloktorí ho vedeli prekonať v sile viery v terajší systém. Jeho charakteristickými črtami bola pochmúrna tvár zoči-voči demonštrantom a objatie vždy pripravené pre tých, ktorí zdieľali jeho ideológiu. Takto to bolo až do minulého týždňa.

Rodostrom priniesol svoje ovocie a bojovný muž si práve vzdvihol svoj španielsky pas. V centre komunistickej strany mu povedali nech si vyberie: cudzie štátne príslušenstvo alebo členstvo v tejto organizácii. Verný, ale nie hlúpy, si zvolil prvú možnosť. Len pred pár dňami začal nový život bez červeného preukazu a bez štatútov. Pomaly začal žmurkať aj na disidentov vo svojom okolí. “Vieš, že na mňa sa môžeš vždy spoľahnúť,” vyštekol včera na jedného, ktorého ešte pred nedávnom sledoval.

Je to naozaj zaujímavá stranícka organizácia, ktorá sa vystatuje svojou medzinárodnou solidárnosťou, a pritom nechce vo svojich radoch komunistu s dvojitým občianstvom. Aspoň taká malichernosť pomáha v preorientovaní istých extrémistov na “pokorných cudzincov.” Vzhľadom na rýchlosť akou sa menia, nezostáva nám nič iné len sa pýtať či vôbec verili v to čo robili alebo či sú to len obyčajní oportunisti. Možno výber Európskeho pasu pre nich znamenal výber novej masky, nového zafarbenia svojej chameleónskej kože.

 

Jeden deň bez podnikateľov

el_sueno_de_la_razonVýsledkom sna rozumu sú netvori – Francisco de Goya

Deň sa začal celkom pochmúrne. Rannej kávy sa nedočkala, pretože predavač s termoskou a papierovými pohárikmi nestál na rohu ulice ako obvykle. Takže kráčala vlečúc nohy za sebou až k zastávke autobusu obzerajúc sa či niekde nevidno hromadný taxík. Nikde nič. Ulicami sa nemihol ani jeden jediný starý Chevrolet, a nebolo vidieť ani žiaden mini-bus s kapacitou odviezť dvanásť pasažierov. Po hodine čakania sa konečne ocitla v autobuse hoci iritovaná, že pri sebe nemala aspoň malé vrecko arašidov, ktoré by mohli upokojiť psa štekajúceho v jej žalúdku.

V práci v ten deň nemohla urobiť nič. Nadriadená sa nedostavila, pretože opatrovateľka detí náhle ochorela. Niečo podobné sa stalo aj manažérovi; dostal defekt na pneumatike a navyše opravovňa nebola otvorená. Tácky s jedlom ešte nikdy neboli tak prázdne ako počas dnešnej obednej pauzy. Chlapík s vozíkom obvykle plným zeleniny ako doplnok k dennému jedálníčku tiež neprisšel. Riaditeľ oddelenia styku s verejnosťou dostal nervový záchvat, pretože tlačiareň sa pokazila v momente, kedy potreboval vytlačiť fotky na vízum. Dvere do najbližšieho obchodu kde by fotky mohol vytlačiť mali na dverách nápis “dnes zatvorené” – jeho cestovateľské plány boli týmto pádom nezrealizovateľné.

Rozhodla sa ísť domov peši, aby nemusela čakať hodinu na autobus ako ráno. Syn sa jej spýtal, či majú niečo na olovrant, ale dnes ostrý hlas roznášača chleba nebolo vôbec počuť. Ani kiosk s pizzou nebol otvorený a nábor na tržnicu zanechal všetky stánky vyprázdnené. Nezostalo jej teda nič iné, než navariť aj s tým málom čo doma našla a riady musela umyť s kúskom starej košele pretože po predavačoch hubiek a dráteniek tiež dnes nebolo ani chýru ani slychu. Aby toho nebolo málo, ventilátor sa prestal fungovať y elektroopravár vo svojej dielni nebol.

Ľahla si spať cítiac sa nepohodlne, zaliata potom, a dúfajúc, že keď sa ráno zobudí, znovu uvidí ľudí, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou jej života: podnikateľov, bez ktorých sú jej dni len sledom nepríjemností a nešťastných náhod.